Bez softvérovo definovaných dátových centier sa firmy nezaobídu

Vo firmách i štátnych inštitúciách sa informačné technológie podieľajú už takmer na všetkých procesoch. Zložitosť komunikačných systémov rastie, infraštruktúra sa musí meniť stále rýchlejšie, a predovšetkým prispôsobovať aktuálnym potrebám. Riešením sú softvérovo definované dátové centrá (SD DC). Konkrétne sa dnes zameriame na komunikačné toky v dátových centrách.

ČO JE SDx A AKO DO TOHOTO KONCEPTU ZAPADÁ SD DC

Pozrime sa najprv na princíp SDx. Ak chceme niečo v tradičných dátových centrách konfigurovať, musíme každý komunikačný prvok nastavovať samostatne, zariadenie po zariadení tak, aby sme dosiahli požadované funkcionality celku. U SDx všetko vykonávame z jedného centrálneho bodu – orchestrátora. Do neho zadáme pravidlá, ktoré má daná sieť spĺňať. A centrálne riadený orchestrátor jednotlivé prvky nakonfiguruje.

Takto môžeme pristupovať napríklad k routingu a cez SD WAN orchestrátor konfigurovať, spravovať a optimalizovať prenosové trasy i medzi kontinentami. Alebo môžeme SDA orchestrátor využiť na optimalizáciu a nastavovanie užívateľských prístupov, v LAN sieťach, pokojne aj vo viac geografických lokalitách.

V prípade dátových centier nám orchestátor umožní automatizačnú konfiguráciu jednotlivých komunikačných prvkov v prostredí, ktoré môže zahŕňať jednu, ale i viac lokalít (distribučný DC). Prípadne časť dátového centra môže byť v cloude/cloudoch rôznych poskytovateľov.

U SDx je tiež podstatné, že máme oddelenú trasu pre konfiguráciu a pre dáta. V staršom legacy svete toto neexistovalo. Jednoducho povedané, v SDx svete sú prvýkrát konfiguračné vrstvy (control plane) konfiguračné trasy oddelené od tých dátových (dáta plane) prenosových. Ďalšia podstatná vec je, že sa to všetko deje z jedného miesta. Tým pádom je nám jedno, koľko zariadení v danej sieti máme – či päť alebo päťdesiat.

Úvod do legacy DC sveta

Predstavte si, že budujeme dátové centrum a chceme postaviť jednoduchú webovú aplikáciu, ktorá má nejaké logické vrstvy. Prvá vrstva aplikácie bude frontend, ku ktorému sa pripájajú ľudia z internetu. Samotné spracovávanie zabezpečuje vo väčšine prípadov druhá vrstva – backend. Tá spracováva požiadavky z frontendu a využíva vstupy z databázovej vrstvy. Takto si môžeme reálne nejakú aplikáciu predstaviť – je zložená z frontendu, backendu a databázy.

Na každú z týchto vrstiev sú kladené trochu iné požiadavky. Pri databáze sú vyžadované iné nároky z oblasti zabezpečenia, pretože do nej majú prístup len dôveryhodné systémy. Naopak frontend je otvorený do internetu. Tam musíme bezpečnostný prístup riešiť úplne inak. Aby sme v tradičnom datacentre ochránili obsah – dáta, potrebujeme zabezpečiť, aby komunikácia, ktorá na frontend prichádza, bola za sieťovým a aplikačným firewallom, a za nejakým balancerom. Máme tak tri hardvérové ​​sieťové prvky, ktoré musíme postaviť do cesty. V štandardnom svete potrebujeme už dopredu poznať ako nastaviť príslušné VLAN, adresáciu IP adries, aby packet mohol cez tieto tri prvky prechádzať. Tým dokážeme zakázať, aby klient z internetu tieto tri prvky obišiel a rovno sa dostal na frontendový server. Môže to byť totiž potencionálny útočník, ktorý na frontendovom serveri urobí veľkú škodu.

Rozdiel medzi legacy a SDx svetom

Teraz sa dostávame k tomu podstatnému, čo legacy svet odlišuje od SDx. V SD svete, jednoducho povedané, nepotrebujeme konfigurovať jednotlivé prvky. Ukážme si to na príklade ostrovov v oceáne. Každý ostrov je súčasťou aplikácie. Máme ostrov frontend a ostrov database, napríklad z roku 2019. V súčasnosti sa rozhodneme aplikáciu aktualizovať a pribudne ďalší ostrov – backend. Aj na ňom je potreba všetko zabezpečiť – firewall, loadbalancer atď. Obrazne povedané musíme zrušiť staré plavebné trasy a vybudovať nové. Ako na to? Z jedného miesta z orchestrátora nastavím, aby sa lodička neplavila cestou internet-frontend, následne frontend-databázy. Ale trasu frontend-databázy zruším a cez orchestrátor lodičke poviem, že do databázy nebude plávať priamo, ale najprv zamieri na ostrov backend. A z neho sa vybuduje ďalšie trasa na databázu. V prípade veľkého množstva návštevníkov nám orchestrátor dokáže meniť veľkosť lodičky, aby dokázala priviesť všetkých návštevníkov (dynamické pridávanie zdrojov – server – kontajnerov). Možno sa zdá, že je to jednoduchý proces, ale ak sa dostaneme na úroveň reálne konfigurácie sieťových prvkov, tak je to veľký zásah do života daného datacentra.

Vo svete SD si danú cestu budujeme softvérovo. Len orchestrátoru zadáme príkaz, že chceme cesty takto pozmeniť a orchestátor plošne vykoná rekonfiguráciu po jednotlivých prvkoch. Administrátor pritom vôbec nemusel fyzicky do datacentra prísť, nič ručne konfigurovať, vykonávať zmeny v kabeláži, či meniť VLAN alebo IP adresovanie, smerovanie (routing) v sieti atď. Pri SD sa aj na komunikačné trasy pozeráme z pohľadu aplikácie. S tým súvisí otázka geografického umiestnenia dátových centier.

Vzdialené dátové centrá spolu komunikujú efektívnejšie

Uveďme si príklad – zákazník si vybuduje datacentrum a má ho na jednom mieste. Ak tam má kritické informácie, môže prísť povodeň či iná živelná pohroma a vznikne problém. Príde o svoje jediné datacentrum a všetky informácie. V takom prípade radšej zákazníci vykonajú to, že si vybudujú dve či viac datacentier, ktoré sú geograficky oddelené. Vzdialenosť tu nehrá rolu. Je jedno, či sú od seba 10 či 50 kilometrov.

Uveďme si príklad, v jednom datacentre nám beží aplikácia. Dôjde k živelnej pohrome a datacentrum „zhasne”. V takomto prípade potrebujeme v reálnom čase prepnúť na službu v druhom datacentre. „Zapnúť” ju nie je taký problém. Otázka je, čo urobiť s dátami? Pri klasických dátových centrách sa medzi databázami budujú samostatné dátové trasy. DB tak fungujú obrazne v jednej sieti a môžu sa synchrónne replikovať. V SD svete toto vieme zabezpečiť bez toho, aby tam musel byť fyzický prepoj. Nepotrebujeme priame prepojenie medzi dvojicou dátových centier. Môžeme využiť akýkoľvek transport, ktorý máme k dispozícii. Môže to byť internet, MPLS atď. Nad tým dokážeme dátové centrá prepojiť takým spôsobom, ako boli umiestnené v jednej sieti. Ak pôjdeme od tohto konceptu trochu ďalej, prečo by to to druhé dátové centrum nemohlo byť cloud? Tým sme chceli povedať, že softvérovo definované dátové centrum a spôsob, akým sa konfiguruje prostredníctvom orchestrátora, dokáže zabezpečiť aj prepojenie geograficky vzdialených dátových centier. A to všetko jednoducho cez bežnú IP sieť.

Aká je budúcnosť?

Vlastné dátové centrá boli predtým neefektívnymi monštrami, ktorá vyžadovali prácu množstva odborníkov. Boli navyše veľmi nákladné, takže si ich mohli dovoliť len korporácie, štátne inštitúcie či armáda. To sa postupom rokov menilo. Nástup virtualizácie serverov niekedy na prelome tisícročia bol zásadný a dátové centrá si mohli dovoliť aj menšie subjekty. V nasledujúcich desiatkach rokov nebude výnimkou, aby jeden IT špecialista spravoval pokojne tisíce serverov naraz. Na to si však budeme musieť ešte chvíľu počkať.

Softvérovo definované dátové centrum (SD DC), tiež niekedy nazývané ako virtuálne dátové centrum (VDC) je marketingový pojem, ktorý rozširuje virtualizačné koncepty, ako je abstrakcia, združovania a automatizácia, na všetky zdroje a služby dátového centra za účelom dosiahnutia IT ako služby (ITaaS) . V softvérovo definovanom dátovom centre sú všetky prvky infraštruktúry (siete, úložisko, CPU a zabezpečenia) virtualizované a dodávané ako služba.

5 otázok, ktoré je nevyhnutné zodpovedať pri výbere RPA dodávateľa

Viktoria Lukáčová Bracjunová

VIKTÓRIA LUKÁČOVÁ BRACJUNOVÁ


Digitalizácia, robotizácia a automatizácia sa stala nevyhnutnou súčasťou strategického uvažovania všetkých manažérov a podnikateľov, ktorí neustále hľadajú vo firmách rezervy, aby im neušiel vlak a nestratili konkurencieschopnosť.

Kto sa raz oboznámil s prínosmi robotickej procesnej automatizácie (RPA) a rozhodol sa túto technológiu využiť pre zvýšenie produktivity ľudí, zníženie nákladov, zrýchlenie procesov či pre zlepšenie efektívnosti alebo zákazníckych služieb, nevyhnutne stojí pred dilemou voľby dodávateľa.

Vo svetle viacerých technológií, na ktorých môže byť automatizácia procesov postavená, ako aj typologicky odlišných firiem, ktoré sa implementáciám RPA systémov venujú, však výber vonkoncom nemusí byť ľahký. Konzultanti Soitronu prinášajú 5 otázok, ktoré si treba pri výbere dodávateľa RPA starostlivo zodpovedať.

1. Akú technológiu využijeme?

Pre robotickú automatizáciu procesov je nevyhnutné vybrať si nielen dodávateľa, ktorý samotné nasadenie RPA zrealizuje, ale aj softvérovú technológiu, na ktorej bude riešenie postavené. K najpoužívanejším patria nástroje UiPath, Automation Anywhere a Blue Prism.

Prirodzene, každý z nich má svoje plusy a mínusy, pre ktoré môže byť pre určité potreby vhodnejší, alebo naopak úplne nevhodný. Odlišné sú nielen možnosti, spôsoby používania a schopnosti spolupráce s existujúcimi systémami, ale aj ceny licencií.

Preto ak si RPA vyberajú priamo biznisové oddelenia, je dobré ak požiadajú o pomoc itéčkárov, alebo zvolia dodávateľa, ktorý ja partnerom viacerých výrobcov RPA nástrojov, takže vie na základe skúseností odporučiť každému zákazníkovi najvhodnejšiu technológiu.

2. Aký typ dodávateľa zvolíme?

RPA dnes poskytuje celá plejáda typologicky odlišných firiem – od konzultačných spoločností, cez softvérové domy, až po systémových integrátorov. Každý typ dodávateľa môže mať svoje pre a proti.

Spoločnosti, pre ktoré je core biznisom poradenstvo, môžu vyzdvihovať, že dobre rozumejú podnikovým procesom a majú rozsiahle skúsenosti s ich optimalizáciou. Technologické firmy pre zmenu môžu poukazovať na technické know-how, ktoré je potrebné pre získavanie elektronických dát z rozličných systémov a integráciu RPA s existujúcim IT prostredím.

Ideálnou voľbou sa javí dodávateľ, ktorý má konzultačné kapacity pre optimalizáciu podnikových procesov a zároveň silné vývojárske a integračné schopnosti, vďaka ktorým vie prekonať prípadné technické problémy a zladiť automatizáciu s už používanými informačnými systémami a aplikáciami.Ako budeme RPA prevádzkovať?

3. Ako budeme RPA prevádzkovať?

Okrem nástroja a dodávateľa treba pri zavádzaní robotickej automatizácie rozhodnúť, ako softvér prevádzkovať a ako zaň platiť. Jedna možnosť je zakúpiť si potrebné licencie a nainštalovať RPA do vlastného IT prostredia.

Dobrý dodávateľ však umožňuje zákazníkom využiť softvérovú automatizáciu aj ako službu. Táto možnosť môže byť obzvlášť vhodná pre firmy, ktorým chýbajú silné IT oddelenia alebo nemajú kapacity venovať sa automatizácii.

Máloktoré firmy tiež majú procesy, pri ktorých by bol robot vyťažený neustále, niektorým dokonca stačí zapojiť automatizáciu iba na jednu až dve hodiny denne. V takýchto prípadoch môže byť efektívnejšie licencie nekupovať, ale zaplatiť iba za čas, ktorý robot v skutočnosti odpracuje.

4. Ako zabezpečíme údržbu a rozvoj RPA?

Riešenie pre softvérovú automatizáciu procesov nie je balíkový softvér, preto je vhodné vyhnúť sa dodávateľom, ktorí k zavádzaniu RPA pristupujú ako k jednorazovému projektu ukončenému podpísaním odovzdávacích protokolov.

Veľa o prístupe dodávateľa vypovedá už spôsob, akým chce pristupovať k implementácii. Je rozdiel či postupuje iba podľa zadania zákazníka, alebo sa snaží procesom detailne porozumieť a analyzovať, čo sa stane po automatizácii v kontexte iných procesov. Rovnako dôležité je riešenie pred odovzdaním otestovať v rôznych scenároch.

Dôkladné zdokumentovanie a otestovanie automatizovaného procesu znižuje riziko, že riešenie nebude fungovať správne. Korektný dodávateľ však pre každý prípad po nejaký čas monitoruje proces aj v ostrej prevádzke a garantuje následne podporu pri prípadných budúcich zmenách.

5. Bude pri automatizácii narábané s dátami v súlade s legislatívou?

Pre prísnu legislatívu o ochrane osobných údajov dnes musia byť firmy pri narábaní s dátami mimoriadne opatrné, a to vrátane tých čo spracúvajú softvéroví roboti.

Pri výbere RPA sa preto treba zaujímať či dodávateľ vie preukázať, aké aktivity robot pri procese vykonáva a poskytnúť k tomu v prípade potreby záznamy. Taktiež je dôležité, aby na projekte pracovali spoločnočnosti, ktoré majú certifikovaných developérov podľa štandardov používanej technológie. Dodávateľ by mal zároveň garantovať, že žiadne dáta nie sú trvalo uskladňované bez vedomia zákazníka na mieste, kde by mohli byť vystavené riziku úniku či zneužitia.

Precízny dodávateľ si pred odovzdaním riešenia prejde s klientom zdrojový kód a transparentne vysvetlí, čo softvérový robot v jednotlivých krokoch robí, kam siaha a ako s dátami narába.

Viktoria Lukáčová Bracjunová

Viktória Lukáčová Bracjunová

Business & New Technologies Products Development Manager
viktoria.bracjunova@soitron.com

Ako sa vám pracovalo počas tejto pandémie? Prieskum v spolupráci s forbes magazín a spoločnosťou Cisco

Ako ste toto obdobie zvládali vy? Mohli ste bez problému pracovať z domu? Ako často ste boli online? Naučila vás pandémia používať video hovory viac aktívnejšie?

Čo vlastne bolo cieľom prieskumu? Zistiť, ako zvládli čitatelia Forbesu prácu z domu počas koronavírusu v Čechách a na Slovensku. Poskytnúť firmám, zamestnancom a ďalším spoločnostiam prehľad o tom, ako sú pripravení na podobnú situáciu, prípadne inšpirovať ich do budúcna.

“Až 93% respondentov využívalo počas pandémie videokonferenčné hovory”.

KTO SÚ RESPODENTI NÁŠHO VÝSKUMU? A AKO PRISTUPUJÚ K HOME OFFICE?

Respondentmi nášho prieskumu boli prevažne majitelia firiem (60%), manažéri alebo živnostníci, hlavne z veľkých korporácií s viac ako 100 zamestnancami. Veľká výhoda videokonferencií je, že môžete pred obrazovkou sedieť doma vo svojom prostredí a nevyužiť pre video hovor kameru. Takto tomu prispôsobilo 50% respondentov aj svoj outfit. Pri svojom počítači sedelo v domácom oblečení alebo dokonca aj v pyžame. 36% respondentov sa oblieklo slušne iba od pása hore.

NA ČO RESPONDENTI PREDOVŠETKÝM VIDEO HOVORY VYUŽÍVALI?

Infografika ukazuje, že video hovory sa prevažne používali na interné meetingy a porady s jednotlivými kolegami, veľa krát taktiež nahradili mnohé telefonáty. A keďže sa počas pandémie nemôžme stretávať osobne, tak sa 28% stretnutí konalo cez video hovor.

Interné meetingy, porady s kolegami

Školenie, e-learning

Celofiremné meetingy

Virtuálne stretnutia s klientami

ZÁZNAM PREZENTÁCIE VÝSLEDKOV PRIESKUMU NA KONFERENCII FORBES LEPŠIE SLOVENSKO

Celý záznam konferencie môžete nájsť na tomto LINKU.

Prezentáciu prieskumu nájdete v -3:25:10

Prieskum nájdete aj na našom youtube kanále TU.

ĎAKUJEME ZA PODPORU

KONTAKTUJTE NAŠICH ODBORNÍKOV NA VIDEOKONFERENCIE

Zaujala vás téma VIDEO HOVOROV? Pokiaľ máte nejaké otázky týkajúce sa video konferenčných zariadení, nechajte nám kontakt a naši špecialisti vám radi poskytnú nezáväznú konzultáciu.


    Čo považujú účastníci prieskumu za najväčšie nevýhody videohovorov? Stiahnite si výsledky prieskumu a zistite viac o práci z domu počas pandémie.



    3 otázky, ktoré si treba zodpovedať pred nasadením RPA

    Viktoria Lukáčová Bracjunová

    VIKTÓRIA LUKÁČOVÁ BRACJUNOVÁ

    Ak ste sa niekedy zaujímali o robotickú procesnú automatizáciu (RPA), určite poznáte jej prínosy – od možnosti zvýšiť produktivitu až po zníženie nákladov a zlepšenie efektivity.

    Softvérový robot nikdy nespí, preto šetrí množstvo času a urýchľuje procesy, ale tiež odbremeňuje ľudí od časovo náročných rutinných úkonov, vďaka čomu umožňuje zlepšiť služby pre zákazníkov či občanov a zvýšiť spokojnosť zamestnancov. No ako žiadna technológia, ani RPA nedokáže všetko a pre úspešný výsledok jej nasadenia treba splniť niektoré nevyhnutné predpoklady. Toto sú tri základné veci, ktoré si treba uvedomiť ešte pred samotnou implementáciou RPA.

    1. Bez vstupných dát to nepôjde

    RPA potrebuje dáta v elektronickej podobe, čiže nedokáže fungovať s papierovými dokumentmi. Ak teda chcete softvérom automatizovať napríklad spracúvanie písomných sťažností zákazníkov, alebo faktúr prichádzajúcich tradičnou poštou, treba ich najskôr preklopiť do digitálnej formy.

    Ideálne tiež je, ak sú vstupné dáta v takzvanej štruktúrovanej podobe, čiže organizované vopred definovaným spôsobom. Práve neštruktúrovaná podoba dát, ktoré vo firmách aj na úradoch prevažujú (napríklad emaily, ale taktiež audiozáznamy, videá či fotografie vrátane digitalizovaných formulárov vyplnených ručným písmom), môže vyzerať ako hlavná prekážka efektívneho zavedenia RPA.

    Nevhodná podoba dát pre robotické spracovanie však nie je neriešiteľný problém. Papierové dokumenty sa dnes dajú vcelku spoľahlivo „prečítať“ technológiou pre rozpoznávanie písma (OCR). Obdobne existujú napríklad riešenia pre prepis audio záznamov nahraných z kontaktných centier do textovej podoby.

    2. Softvérový robot nemá mozog

    Robotický softvér vie spracovať všetko k čomu je naprogramovaný, ale nemá inteligenciu ani sa nevie sám od seba učiť. Preto od neho nemôžete chcieť, aby zodpovedal otázky, na ktoré neexistuje jednoznačná odpoveď, lebo si vyžadujú citlivé posúdenie človekom, ktoré sa robotom nedá nahradiť.

    Napríklad pri schvaľovaní úverov, alebo akýchkoľvek žiadostí, pri ktorých žiadateľ niektoré kritériá spĺňať môže a iné nemusí, by automatické zamietnutie mohlo znamenať stratu biznisu, alebo nespokojnosť klienta. Preto treba aj pri automatizovanom schvaľovaní žiadostí v niektorých prípadoch využiť aj odborný názor skúseného človeka, ktorý môže byť sčasti založený aj na pocite.

    Potreba ľudského úsudku a rozhodnutia v niektorých fázach procesu preto nemusí automaticky znamenať, že daná činnosť nie je vhodná pre automatizáciu. Znamená len, že do automatizovaného procesu spracúvaného robotom treba občas prizvať k spolupráci človeka. Napríklad vyskakovacím oknom, ktoré sa zodpovednému pracovníkovi objaví na pracovnej ploche v prípade, keď si robot s niečím nevie dať rady alebo na to nemá kompetenciu.

    Chýbajúca inteligencia RPA sa dá tiež obísť zakomponovaním prvkov umelej inteligencie a strojového učenia. V takomto tandeme sa softvérový robot dokáže aj adaptovať a vyvíjať rozhodovanie na základe širšieho kontextu a minulých skúsenosti.

    3. Nevyhnutná integrácia

    Ak má byť RPA efektívne, môže byť niekedy nevyhnutné spracúvať veľké množstvá dát v rôznych formátoch z rozličných zdrojov. Napríklad účtovné oddelenia zvyknú od jednotlivých dodávateľov prijímať faktúry vo viacerých formátoch, pričom jednotlivé údaje bývajú umiestnené na rozličných miestach. Aby ich softvér vedel prečítať, treba ich dostať do jednotnej podoby, alebo robota prispôsobiť na čítanie každej požadovanej formy a podoby.

    Rovnako ako pri predošlých bodoch, ani rozmanitosť formátov alebo zdrojov dát nie je neprekonateľná prekážka, len komplikácia, s ktorou treba rátať pri určovaní celkovej prácnosti a kalkulovaní nákladov voči prínosom, respektíve pri rozhodovaní, ktoré procesy sa automatizovať oplatí a pri ktorých už návratnosť investícií nemusí byť adekvátna.

    Pri uvažovaní o obmedzeniach a možných prekážkach pre zavedenie RPA je zároveň dobré si uvedomiť, samotný softvérový robot nerieši podstatu nefunkčných či neefektívnych procesov. V Soitrone preto ešte pred samotnou automatizáciou analyzujeme dotknuté procesy a v prípade potreby navrhujeme ich vylepšenie pomocou nástrojov biznis proces manažmentu.

    Spočítané a podčiarknuté, pri uvažovaní o RPA je nevyhnutné nájsť si partnera, ktorý nielenže dobre pozná predpoklady pre úspešné zavedenie robotickej automatizácie, ale poskytuje aj široké portfólio služieb vrátane integrácie a procesného manažmentu, ktoré môžu byť pre zmysluplné využitie RPA nevyhnutné.

    Viktoria Lukáčová Bracjunová

    Viktória Lukáčová Bracjunová

    Business & New Technologies Products Development Manager
    viktoria.bracjunova@soitron.com

    Ako na diaľku odstaviť IT systémy elektrárne alebo pivovaru?

    JAN SEDLÁK, spolupracovník redakcie Ekonom

    Chceli by ste sa dostať do riadiacich priemyselných systémov tovární, elektrární či iných subjektov a stvárať tam neplechu, prípadne sa len nenápadne pozerať? Týždenník Ekonom prináša rýchlokurz pre začiatočnikov zdarma! Navštívte webovú stránku www.shodan.io, ktorej sa hovorí Google pre internet vecí (IOT), využite všemožné filtre a je to! Na diaľku uvidíte zariadenia pripojené na internet, do ktorých sa vďaka ich zraniteľnostiam dokážete dostať.

    Toto nemá byť nabádanie k trestnej činnosti, ale len poukázanie na to, že verejne prístupných IOT prístrojov s možnosťou zneužitia je obrovské množstvo, a že môžu znamenať značný problém v kybernetickej bezpečnosti nielen na úrovni firiem a organizácií, ale aj štátov.

    A problém to skutočne je. Ukazuje sa, že v Českej republike je minimálne 1600 vysoko zraniteľných riadiacich systémov (takzvaných PLC alebo ICS), ktoré je možné bežne nájsť na internete, čítať z nich údaje a získať k ním anonymný prístup bez znalosti mena a hesla. Ovládnutie takých jednotiek môže mať fatálne dopady na fungovanie daných súkromných aj štátnych spoločností.

    Slovenská kyberbezpečnostná spoločnosť Void SOC nedávno v Česku urobila technický prieskum a zistila, že medzi spomínanými zraniteľnými systémami sú aj výrobné linky, ovládacie systémy niektorých elektrární alebo pristup ku kompletnému ovládaniu istého pivovaru. Tieto deravé systémy boli detekované v 280 českých mestách. Útoky na tuzemské nemocnice počas posledných mesiacov tak môžu potenciálne predstavovať len špičku ľadovca.

    Jedná sa aj o priemyselné systémy označované ako SCADA, ktoré sú hojne rozšírené a bezpečnostne podcenené. Riadiacich systémov každého druhu bude navyše pribúdať. Koncept vládou vyzdvihovaného Priemyslu 4.0 je totiž postavený na chytrých strojoch, ktoré sú pripojené do siete a na internet. Sú teda zraniteľné podobne ako bežné počítače alebo chytré telefóny. Vo všeobecnosti sa očakáva, že trend ešte viac rozvinú prichádzajúce 5G siete.

    Národný úrad pre kybernetickú a informačnú bezpečnosť (NÚKIB) už začal tieto skutočnosti zohľadňovať.

    Úroveň ako z roku 1991

    Medzi zraniteľnými IT systémami sú výrobné linky, ovládacie systémy elektrární alebo prístup k ovládaniu istého pivovaru.

    V novo pripravenom Národním plánu Výzkumu a vývoje v Oblasti kybernetické a informační bezpečnosti úrad označil za jednu z priorít bezpečnosť priemyselných sietí a systémov v súvislosti s rozvojom internetu veci.S narastajúcou digitalizáciou priemyselných sietí a SCADA systémov sa dá očakávať zvyšujúci sa tlak na výskum a vývoj ochranných nástrojov, ktoré budú schopné lepšie chrániť komunikačné a informačné siete,” uvádza úrad.

    Aktuálnu situáciu však môžeme označiť za tristnú. „Povedomie o kyberbezpečnosti v priemysle je na úrovni povedomia o kyberbezpečnosti v bežnom IT v roku 1991,“ uvádza Martin Lohnert zo spoločnosti Void SOC. Príkladom môže byť jedna z fotovoltaických elektrární. K jej ovládaciemu systému sa dá dostať jednoducho cez web bez zadania mena a hesla. Ovládacie rozhranie používateľa dokonca vždy informuje, že žiadne heslo nie je nastavené a či si skutočne praje pokračovať bez neho. Takýchto prípadov je v rámci spomínaných 1600 systémov viac, čím sa ignorujú úplne elementárne bezpečnostné pravidlá.

    V rámci nezabezpečených systémov je možné nájsť kontrolné prvky od popredných svetových spoločností ako sú Schneider Electric, ABB, Siemens, Honeywell, Rockwell Automation a ďalšie. Slabá úroveň zabezpečenia však väčšinou nie je spôsobená chybami na ich strane. Inštaláciu takýchto zaradení totiž riešia partneri, ktorí ignorujú bezpečnostné opatrenia. Útoky môžu prichádzať aj priamo cez týchto partnerov, kedy hackeri postupujú tak, že napadnú jednu súčasť dodávateľského reťazca a potom postupujú ďalej.

    Problematických miest je viac. Subjekty často k bezpečnosti pristupujú formou „čo by kto u nás len hľadal” a zároveň v jednotlivých systémoch nevykonávajú aktualizácie softvéru. Zariadenia v priemyselných systémoch tak bývajú zastaralé a zraniteľné.

    „SCADA systémy sú dramaticky nezabezpečené,” popisuje Martin Uher zo spoločnosti CyberG, ktorá v Řitce pri Prahe prevádzkuje „kybernetickú telocvičňu”, kam firmy chodia trénovať obranu proti hackerským útokom. „Spoločnosti niekedy používajú tak staré verzie systémov, že ich máme problém zohnať do testovacieho prostredia,” konštatuje Uher. Upozorňuje aj na prístup organizácií v štýle „nechytať sa toho, hlavne že to funguje” a ignorovanie skutočnosti. „Ľudia, ktorí so SCADA technológiami pracujú, boli dlho presvedčení, že sa ich bezpečnostné hrozby príliš netýkajú, pretože šlo o takzvané ostrovné inštalácie predtým nepripojené na internet,” dopĺňa Uher.

    Hacknutá žiarovka…

    Priemyselné systémy môžu pre útočníkov predstavovať vstupný bod, skrz ktorý sa potom dostanú do ďalších častí siete. Priemerná doba odhalenia takého útoku je 214 dní, kedy je možné v sieti vyčkávať, pozorovať dianie a postupovať hlbšie. Riadiacie jednotky sú zároveň súčasťou aj úplne bežného vybavenia ako sú klimatizácie, odkiaľ je možné „preskočiť” ďalej.

    To, ako sa riadiace a IOT zariadenia využívajú na komplexné útoky, ukazuje Unicorn RedTeam. Ide o malú organizáciu vo vnútri českej softvérovej spoločnosti Unicorn, ktorú si najímajú banky a ďalšie inštitúcie, aby viedla útoky na ich infraštruktúru. Následne im experti z „červeného tímu” predložia, čo je zle a čo treba vylepšiť.

    Hackerským útokom sa dá napríklad prehriať kávovar a vo firme tak spôsobiť požiar. Alebo sa cez chytrú žiarovku nabúrať do počítačovej siete. RedTeam často postupuje ako v špionážnom filme (fotenie monitorov zamestnancov z hotelovej izby oproti kanceláriám banky a pod.). Zároveň však do svojej prípravy zahŕňa aj monitoring IOT cez spomínaný Shodan a ďalšie nástroje. IOT je dôležitou časťou vybavenia útočníka. „Typicky máme zakázané unášať deti zamestnancov, rozbíjať okná a zámky či cielene útočiť na členov predstavenstva. Inak je to ale na nás,” prezradili členovia RedTeamu, ktorí nechcú byť menovaní.

    S postupným rozvojom internetu vecí sa tento princíp bude stávať čoraz väčším problémom. Izraelská kyberbezpečnostná spoločnosť Check Point napríklad dokázala využiť zraniteľnosti v chytrých žiarovkách Philips Hue (chytré sú v tom, že si môžete cez mobil zmeniť farby a podobne) pripojených na internet. V žiarovkách bolo možné prevziať kontrolnú jednotku a z tej sa dostať do ďalších častí počítačovej siete.

    „Philips sme si pre testy vybrali z toho dôvodu, že ide o obrovskú firmu, ktorá veľa investuje do kyberbezpečnosti. Nemali sme čas ani kapacity skúšať ďalšie IOT žiarovky, ktorých je na trhu dosť, ale zraniteľnosti by sme stopercentne našli všade,” popisuje pre Ekonom Itzik Feiglevitch z Check Pointu, ktorý sa na pokuse podieľal.

    … alebo kávovar

    Podobný kúsok sa podaril českému Avastu, kde jeho výskumníci hackli bežný kávovar. „Boli sme schopní z neho urobiť stroj, ktorý rozposiela ransomware s žiadosťou o platbu. Tiež sme vedeli kávovar použiť ako bránu na sledovanie všetkých zariadení pripojených v domácej sieti,” popisuje Martin Hron z Avastu s tým, že útokom kávovar dokázali prehriať a mohli potenciálne spôsobiť požiar.

    Avast vo svojom prieskume zistil aj to, že viac ako 42 % českých domácností má aspoň jedno chytré zariadenie zraniteľné voči útokom. Spoločnosť si preto vo svojom sídle v Prahe na Pankráci koncom minulého roka postavila vlastné IOT laboratórium a internet vecí sa stal jednou z dôležitých častí ich podnikania.

    Podobne sa na Slovensku internetu veci venuje spoločnost ESET. Tej sa napríklad v rámci výskumu podarilo odhaliť zraniteľnosti centrálnych riadiacich jednotiek, pomocou ktorých bolo možné ovládnuť zariadenia v sieti, podstrčiť vírusy alebo odpočúvať sieť. ESET si od agentúry Median nechal urobiť aj prieskum medzi českými používateľmi. Ten ukázal, že 71 % z nich má zariadenia internetu vecí pripojené do rovnakej siete ako bežné počítače a telefóny. Tým sa zvyšuje riziko útoku a odborníci na IOT odporúčajú oddelenú sieť.

    Zverejnené v týždenníku Ekonom, 25. 6. 2020
    https://ekonom.ihned.cz/c1-66782140-jak-na-dalku-odstavit-it-systemy-elektraren-ci-pivovaru-v-cesku

    4 mýty o firemnom IT. Čomu veria manažéri a ako je to naozaj

    Väčšinou sa hovorí o tom, v čom si nerozumejú. Začnime ale radšej tým, čo majú spoločné – máloktoré dve funkcie vo firme si zažijú od zamestnancov toľko nadávania a ohovárania ako šéfovia a IT manažéri. Dôvodov, ktoré z nich robia ideálnych spojencov je ale ešte oveľa viac. A ten najdôležitejší je paradoxne rozvoj a konkurencieschopnosť firmy.

    Nasledujúci článok je určený manažérom, ktorí nerozumejú svojim IT-čkárom – či už sú to ich vlastní zamestnanci alebo dodávateľ, ktorý sa o hardvér, softvér, dáta a aplikácie stará. Máloktorá firma si môže dovoliť takýchto ľudí nemať. Naopak, v čoraz viac firmách rozhoduje súhra medzi IT oddelením a top manažmentom o tom, či bude úspešná, prežije alebo ju konkurencia technologicky vyšachuje. Nasledujúci zoznam mýtov o firemnom IT sme pripravili spoločne s konzultantmi zo Soitron-u.

    1. Investície do IT neprinášajú návratnosť

    „Manažéri sa často sťažujú, že investície do IT nezodpovedajú tomu, čo to firme prináša,” začína rozprávanie Zbyszek Lugsch, ktorý vo firmách pomáha zefektívňovať technologické zázemie. „Súvisí to aj s tým, že firmy nevedia vyčísliť svoju závislosť na IT. Dnes pritom od neho závisí ich primárny biznis. IT je dnes v podstate v mnohých firmách výnosovou položkou.”

    Korene sú podľa Zbyszeka historické. V minulosti boli IT-čkári vnímaní viac ako údržbári. Dnes, v čase keď sa aj technologicky konzervatívne odvetvia ako výroba, strojárstvo a ťažký priemysel, digitalizujú, je rola IT špecialistu iná. “Naša pridaná hodnota nie je v tom, že niečo vezmeme a nakonfigurujeme, ale v tom, že keď prídeme do firmy, vieme sa zamyslieť ako funguje, a ako by mohla fungovať efektívnejšie bez toho, aby bolo IT prekážkou.”

    IT už nie je konkurenčná výhoda len vo firmách, ktoré vyvíjajú softvér alebo poskytujú svoje služby digitálne. Čoraz výraznejší konkurenčný náskok môže priniesť aj v konzervatívnom ťažkom priemysle.

    Zjednodušenie vo výpočte nákladov podľa neho priniesol cloud, v ktorom si firma vykliká úložiskový priestor, servery a ďalšie služby – napríklad skladovú databázu alebo mailový server. No jednoduchšie vypočítavanie ceny za čiastkové služby podľa Zbyszka skresľuje celkové dlhodobé náklady. Tu sa cloud paradoxne podľa neho ukazuje, ako drahší.

    2. Cloud dokáže plnohodnotne nahradiť vlastné servery

    „Popíšem to na príklade miestnej továrne, ktorá vyrába súčiastky pre automobilky systémom „just in sequence” (súčiastka dorazí na montážnu linku presne v momente, keď ju treba namontovať, pozn. redakcie). Informačný systém má v datacentre v Nemecku. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, ak by prišli o konektivitu do Nemecka? Zastavili by výrobu. To by v ich prípade znamenalo pokuty, ktoré nemajú šancu zaplatiť,” opisuje typický príklad Zbyszek Lugsch. Problém v spomínanej firme vyriešili tým, že si vytvorili lokálne „minidátové” centrum, v ktorom majú kópiu centrálneho informačného systému. Podobných prípadov je podľa neho veľa – máloktorá firma totiž nepotrebuje k svojej práci aspoň jednu aplikáciu, ktorá je kritická. Nehovoriac o dostupnosti dát.

    Dôležité je uvedomiť si, že to, čo datacentrá spravidla v základnom balíku garantujú na úrovni 99,9 % je dostupnosť služieb, nie dát, upozorňuje Zbyszkov kolega Štefan Pater. „Služby, to znamená napríklad mail. Ten bude chodiť s 99-percentnou dostupnosťou, čiže mailový server vypadne možno len na pár hodín do roka. Ale niečo iné je dostupnosť firemných dát – čiže tie, ktoré máte uložené napríklad na SharePointe a podobne. Veľakrát je niekde v podmienkach uvádzané, akým spôsobom sú dostupné dáta. Keď sa k tomu dopracujete, zistíte, koľko by stálo zabezpečiť na 99 % aj dostupnosť vašich súborov. Vtedy musíte vytvárať nejaké zálohovacie scenáre, aby ste si vedeli dáta obnoviť. Prípadne si kupovať ďalšiu službu. To už sa ale zrazu pohybujeme v iných cifrách.”

    3. Vlastné servery sú drahé

    Po starom sa firemná IT infraštruktúra skladala z troch samostatných častí – dátových úložísk (storage), serverov, ktoré zabezpečovali výpočtový výkon a počítačových sietí (networking). Tento hardvér, fyzicky umiestnený a poprepájaný niekde vo firemnej serverovni sa označuje ako takzvaná tradičná architektúra. Jej budovanie bolo voľakedy naozaj investične veľmi náročné. Veľa firiem začalo svoje servery a dáta sťahovať do cloudu z dôvodov, ktoré spomíname vyššie. Potom sa však objavili problémy s rýchlosťou aplikácií, dostupnosťou dát a veľakrát aj s cenou. Medzitým však prišla inovácia v podobe takzvanej hyperkonvergovanej infraštrutúry, ktorá je veľakrát lacnejšia, aj keď ide paradoxne opäť o IT, ktoré je zase priamo vo firme. Pôvodné tri časti IT infraštruktúry ostávajú, len sú už integrované v jednej “krabici” s jednotným a automatizovaným manažmentom.

    infografika 3 základne piliere firemnej IT infraštruktúry

    „Hyperkonvergované riešenia stláčajú cenu vlastných „on-premise” riešení dole tak, že keď si porovnám, koľko by ma stál rovnaký výkon, servery, storage a tak ďalej v cloude, zarátam do toho náklady na manažment, tak vlastná infraštruktúra ma vyjde lacnejšie. Alebo inak povedané, za tie isté peniaze by mohla mať firma väčší výkon, než v cloude.

    4. Ak mám veci v cloude, nepotrebujem toľko IT manažérov

    „Nikto nemá chuť míňať viac peňazí na IT. A keby aj veľmi chcel, tak na trhu chýbajú ľudia. Vo veľkých podnikoch sú tímy väčšie, ale takisto nerastú. Nedostatok ľudí s potrebnými znalosťami pociťujú ešte oveľa viac,“ hovorí IT odborníčka na siete Marianna Richtáriková zo Soitronu.

    Zohnať schopných “IT-čkárov” je v dnešnej dobe naozaj problém, prikyvuje Zbyszek Lugsch. No sľuby ako „Koniec IT oddelení”, ktoré hlásali titulky magazínov v čase, keď vrcholil cloudový ošiaľ, sa ukázali ako prehnaný optimizmus. „Ono sa to časom ukázalo ako totálny nezmysel. A paradoxne, čím menšia firma, tým väčší nezmysel.”

    Problém je teda nakoniec presne opačný – firmy očakávajú od IT manažérov viac, no nemôžu si dovoliť (alebo skrátka nájsť) viac špecialistov. Ak majú existujúce tímy zvládnuť čoraz väčší nápor, potrebujú podľa Marianny Richtárikovej časť práce automatizovať.

    Kým vo výrobnej sfére sú roboti pre zamestnancov strašiakom, v prípade „IT-čkárov“ môžu podľa nej vyriešiť zúfalú situáciu. Presne to je dôvod, prečo sa v uplynulých rokoch začali vo veľkom využívať takzvané orchestrátory – nástroje, ktorými IT manažér riadi viacero virtuálnych zariadení a sietí. „Sú to simulácie, ktoré nám na jednom kuse hardvéru umožňujú vytvárať virtuálne prostredia.“

    Analytická spoločnosť IDC vo svojej štúdii pre značku Cisco napríklad uvádza, že testy hyperkonvergovaného riešenia s názvom Cisco HyperFlex ukázali zvýšenie efektivity IT tímov až o 71 %. Pri čase potrebnom na rozbehnutie novej infraštruktúry to bol nárast až o 91 %. „Všetko je vyladené už od výrobcu. IT manažéri nemusia vôbec riešiť architektúru systému ani problémy, ktoré sa pri iných systémoch vyskytujú,“ upresňuje Zbyszek Lugsch zo Soitronu. Firmy navyše vďaka hyperkonvergencii môžu časť svojich IT zamestnancov využiť na činnosti, ktoré firme generujú zisk.

    Nerozumiete IT-čkárom vo vlastnej firme?Možno ani oni vám

    Nie ste „IT guru” a napriek tomu by ste chceli svoju firmu technologicky posunúť? V tomto krátkom článku vám spolu so špecialistami IT firmy Soitron vysvetlíme všetko, čo by ste mali poznať skôr, než sa pustíte do rozhovoru so svojim IT-čkárom.

    Z čoho sa to vlastne skladá a potrebujete to všetko?

    Tradičnú IT architektúru tvoria tri základné piliere – úložiská (takzvaný „storage“), kde sú uložené všetky firemné dáta, servery, ktoré sa starajú o výpočtový výkon a napokon sieť, ktorá to všetko prepája. Každá z troch častí si vyžaduje vlastného špecialistu, no IT firmy na to často nemajú dostatok financií.

    Infografika firemné IT medzi centrálou a pobočkou

    Situáciu ITčkárov pred pár rokmi uľahčil príchod cloudu, do ktorého firmy začali ukladať svoje údaje aj aplikácie. Mnohé si však nemôžu dovoliť presunúť svoje citlivé dáta a kritické aplikácie (tie, ktoré sú nutné pre výrobu a chod spoločnosti).

    Najčastejší problém

    Tradičná IT infraštruktúra, taká ako sa budovala vo firmách kedysi, je roztrieštená. Tvorí ju veľa rôznych systémov od rôznych dodávateľov, pričom na každý z nich je iný manažovací nástroj. To bráni firmám prejsť na novšie systémy, vďaka ktorým by mohli aj ušetriť.

    Hyper- čo?

    Výraz hyperkonvergovaná infraštruktúra označuje firemné IT, v ktorom sú naopak všetky tri časti (storage, servery, sieť) spojené dohromady. Pod zložitým slovným spojením sa v skutočnosti neskrýva nič komplikované. Hyperkonvergovaná infraštruktúra predstavuje integrovaný hardvér s jediným centrálnym manažmentom. Takáto infraštruktúra je viac zautomatizovaná a celkovo jednoduchšia.

    Je ideálna pre dynamické firmy, ktoré chcú testovať nové aplikácie, skúšať nové technologické vychytávky alebo nevedia na veľa rokov dopredu odhadnúť svoje technologické potreby. Hyperkonvergovaná infraštruktúra poskytuje vopred dostatočný výkon na to, aby sa nové disky, servery a sieťové prvky dali veľmi jednoducho nainštalovať, otestovať aj spustiť. Jednou z jej najväčších výhod je práve flexibilita celého riešenia. Veľmi jednoducho sa nastavuje a manažuje.

    V prípade tejto infraštruktúry je softvér oveľa menej previazaný s hardvérom. Netreba na ňom kvôli zmenám v softvéri neustále niečo prenastavovať, fyzicky prepájať alebo dokupovať, a aj samotná implementácia je oveľa jednoduchšia.

    V porovnaní s tradičným riešením, hyperkonvergovaná infraštruktúra dokáže s výrazne nižšími hardvérovými zdrojmi obslúžiť vyšší počet aplikácií, prístupov a požiadaviek.

    Ak má firma kritické aplikácie na viacerých lokalitách, vtedy sa viac oplatí kombinácia hyperkonvergovanej infraštruktúry v datacentre a nejakej jeho časti na pobočke. Kombinuje v sebe totiž výhody cloudu a toho, že firma má systém pod vlastnou strechou, vďaka čomu jej kritické aplikácie nemusia bežať v externom prostredí.

    Komu sa cloud (ne)oplatí

    Výber vhodného riešenia závisí samozrejme od mnohých faktorov, napríklad od veľkosti IT prostredia, ktoré firma potrebuje, či od počtu serverov. Integrovaná infraštruktúra môže byť pre niektoré firmy oveľa výhodnejšia ako cloud. Cloudové služby sú pre veľké firmy s vysokými nárokmi drahšie v porovnaní s vlastnou IT infraštruktúrou.

    Okrem toho, s cloudom nikdy nemáte 100 % istotu, že budete mať neustály prístup k vašim dátam. Ak aj datacentrá garantujú dostupnosť 99,9 %, znamená to spravidla len dostupnosť služieb (napr. mailovej schránky), ale nie súborov a dát – čiže tých, ktoré máte uložené na firemnom serveri”, SharePointe a podobne.

    Utopické vízie verzus reálne skúsenosti. Čo naučil firmy cloud?

    Koniec IT oddelení – je to cloudom? Pýtal sa v titulku britský magazín Computer Weekly v roku 2009. Päťpísmenková technológia začala pred desiatimi rokmi dobývať obálky nie len technologických, ale aj biznis magazínov. Čo z toho, čo sľubovala, sa skutočne splnilo, a v čom nám naopak dala lekciu z prehnaného optimizmu? Spolu s tromi IT špecialistami zo spoločnosti Soitron sme cloud rozobrali na súčiastky.

    Jedna z prvých reklám na cloud je ešte z roku 1993 od spoločnosti AT&T. Jej názov bol skrátka – What Is The Cloud? (Video je stále možné vidieť na YouTube). Tri hlavné výhody, v tom čase úplne neznámej technológie, boli – možnosť výberu, kontrola a pohodlie.

    Kráľ je mŕtvy, nech žije… veľa kráľov

    Cloudu nemožno uprieť, že IT služby sú vďaka nemu dostupnejšie. Zabehnutým hráčom vyrástla konkurencia. Kto by bol pri zrode Amazonu povedal, že raz bude okrem tovaru predávať aj výpočtový výkon a priestor na ukladanie dát?

    Veľkým miľníkom pre cloud mal byť v roku 2009 aj príchod nového operačného systému Windows 7. Napriek tomu, že bol komerčne úspešný, trh s cloudom oveľa výraznejšie ovplyvnili konkurenti. Zdroj: reprofoto, The Economist

    Cloud naraz zjednodušil počítanie a porovnávanie nákladov na firemné IT. „Veľmi uľahčil situáciu IT-čkárov, ktorí vedia argumentovať, koľko čo stojí. Pre finančných riaditeľov je to omnoho zrozumiteľnejšie ako keď v minulosti prišlo IT oddelenie s tým, že okrem samotného CRM systému ešte budeme potrebovať dokúpiť dátové úložisko, pridať servery, výpočtový výkon a podobne,” spomína IT konzultant Zbyszek Lugsch zo spoločnosti Soitron. Na strane druhej však podľa neho vytvoril tiež klamlivý dojem, že cloud je za každých okolností lacnejší.„Od nástupu cloudu prišli nové technológie, najmä hyperkonvergovaná infraštruktúra, ktorá stlačila cenu vlastných “on-premise” riešení tak dole, že keď si porovnám, koľko by ma stál rovnaký výkon, servre , storage a tak ďalej v cloude, zarátam do toho náklady na manažment, tak vlastná infraštruktúra ma vyjde lacnejšie.”

    Veľa firiem si nemôže dovoliť presunúť citlivé dáta a kritické aplikácie do cloudu, no radi by využívali niečo, čo je podobne jednoduché na manažment – vyklikať si za pár sekúnd nový server alebo dátové úložisko a hneď ho používať.

    IT špecialista: Cloud nie je pre každú firmu, no jeho výhody si môže užívať aj tak

    Jedným z riešení je takzvaná hyperkonvergovaná infraštruktúra, ktorá integruje všetky tri hardvérové časti – disky, výpočtový výkon a sieť, do jednej „krabice” s jednotným manažmentom. Vďaka tomu netreba pri nasadzovaní novej aplikácie a upgrade-och zakaždým meniť hardvér alebo ho nastavovať.

    Analytická spoločnosť IDC vo svojej štúdii pre značku Cisco napríklad uvádza, že testy hyperkonvergovaného riešenia s názvom Cisco HyperFlex ukázali zvýšenie efektivity IT tímov až o 71 %. Pri čase potrebnom na rozbehnutie novej infraštruktúry to bol nárast až o 91 %. „Všetko je vyladené už od výrobcu. IT manažéri nemusia vôbec riešiť architektúru systému ani problémy, ktoré sa pri iných systémoch vyskytujú,“ upresňuje Zbyszek Lugsch zo Soitronu. Firmy navyše vďaka hyperkonvergencii môžu čas svojich IT zamestnancov využiť na sofistikovanejšie činnosti.

    Dáta sú v bezpečí… niekde inde

    „Manažérov zodpovedných za posudzovanie rizík znepokojujenajmä možný dôsledok hrozieb, ktoré sú spojené s cloudom,” píše vo svojej správe z roku 2018 analytická spoločnosť Gartner. Súčasne pripomína, že medzi rokmi 2018 a 2020 by mal trh s cloudovými službami narásť trojnásobne.

    Problémom nie je len ochrana citlivých dát a spĺňanie požiadaviek podľa GDPR. Mnohé firmy nedokážu naplno migrovať do cloudu, pretože výpadok alebo nedostupnosť kritických aplikácií by spôsobili ochromenie prevádzky.

    „Popíšem to na príklade miestnej továrne, ktorá vyrába súčiastky pre automobilky systémom „just in sequence” (súčiastka dorazí na montážnu linku presne v momente, keď ju treba namontovať, pozn. redakcie). Informačný systém má v datacentre v Nemecku. Viete si predstaviť, čo sa stane, keď prídu o konektivitu do Nemecka? Zastavia výrobu. To by v ich prípade znamenalo pokuty, ktoré nemajú šancu zaplatiť. Preto majú vo fabrike druhé dátové centrum vo vlastnej hyperkonvergovanej infraštruktúre, v ktorom majú kópiu informačného systému,” spomína Zbyszek Lugsch.

    Automobilový priemysel je jedno z odvetví, kde nie je priestor na výpadky.

    Práve z tohto dôvodu niektoré firmy, ktoré vyskúšali cloud, uvažujú aspoň o čiastočnom návrate k vlastnej „on-premise” infraštruktúre. „Napríklad veľké obchodné reťazce mali predtým systémy totálne centralizované, dnes začínajú byť distribuované, to znamená, že majú aspoň časť infraštruktúry u seba na pobočke.”

    Pohodlne sa usaďte… a čakajte

    Kolegyňa Zbyszeka Lugscha – Marianna Richtáriková sa stará o počítačové siete. „Stáva sa nám u zákazníkov, aj u naozaj veľkých zákazníkov, že ich najnovšie linky zrazu bývajú preťažené, spomalia sa aplikácie a my zisťujeme, že vtedy sa napríklad aktualizuje Microsoft,” hovorí v súvislosti s víziou, že firemné IT vďaka rýchlemu garantovanému internetu „pofičí” ako by ho mala firma u seba doma. „Ak si niekto myslel, že linky budú tak lacné, že to v podstate už nikoho nebude zaujímať a kapacita sa navýši, ukázalo sa, že to nebola úplne pravda.”

    Úzkym miestom nie je len samotná rýchlosť a priepustnosť liniek, ale aj dostupnosť služieb a čo je ešte dôležitejšie – dát. Mnoho datacentier garantuje dostupnosť na úrovni 99 % a viac. No dôležité je, čo sa pod ňou myslí.

    Dostupnosť služieb a dát nie je to isté. „Služby, to znamená napríklad mail. Ten bude chodiť s 99-percentnou dostupnosťou, čiže mailový server vypadne možno len na pár hodín do roka. Ale niečo iné je dostupnosť firemných dát – čiže tie, ktoré máte uložené napríklad na SharePointe a podobne. Veľakrát je niekde v podmienkach je uvádzané, akým spôsobom sú dostupné dáta. Keď sa k tomu dopracujete, zistíte, koľko by stálo zabezpečiť na 99 % aj dostupnosť vašich súborov. Vtedy musíte vytvárať nejaké zálohovacie scenáre, aby ste si vedeli dáta obnoviť. Prípadne si kupovať ďalšiu službu. To už sa ale zrazu pohybujeme v iných cifrách,” uzatvára ďalší konzultant Soitronu Štefan Pater.